A skutočne čoskoro sa strhol, ako loďka narazila o primordský breh. Nurk sa rýchlo vyhrabal z loďky a celý šťastný sa otriasol na pevnine, zbavujúc sa zápachu slanej vody na svojom sivom kožuchu. Elf si zatiaľ zobral na ruky Paaviho, ktorého nejaká milosrdná bohyňa oslobodila od bolesti a uvrhla ho do bezvedomia. Zamračil sa, keďže predierať sa hustým lesným porastom s takým bremenom sa mu príliš nezahováralo, no potom si uvedomil, že príliš na výber nemá – Silrian už bol vyhladovaný a unavený. Vlk sa naježil a rozbehol sa smerom do lesa. Blonďavý elf si medzitým, ako nurk kontroloval cestu, opatrne razil cestu malými kríčkami a stromčekmi, snažiac sa poškodiť čo najmenej.
„Silrian?“ zakričal, keď mu jeho nurk zmizol z dohľadu.
„Vzduch čistý! Zatiaľ,“ ozvala sa odpoveď, a tak sa Etharix rozhodol nasledovať jeho hlas.
Lesom sa predierali asi pol hodinu, jedinou spoločnosťou mu bolo občasné rozhorčené pišťanie veveričiek v korunách stromov. Vedel, prečo sú tak rozhorčené, vedel aj prečo naňho útočia šiškami. Svetlé vlasy v Ensiflamme neboli práve tolerované.
Stromy sa zachveli odporom a Silrian zastal.
„Niekoho počujem,“ zamrmlal a zastrihal ušami. Opatrne sklonil hlavu k zemi, zavetril a neisto sa vydal smerom na sever.
„Nemám z toho dobrý pocit,“ poznamenal Etharix, rozhliadajúc sa okolo seba. Čo by v tej chvíli dal za svoj rodný les, s hrejivými lúčmi slnka prenikajúcimi korunami listnatých stromov, nie ako tieto mŕtve stromy, len tváriace sa prívetivo, ale v skutočnosti mŕtvolne chladné ku každému návštevníkovi. Na elfa zrazu padlo všetko, čo po tie desaťročia skrýval – smútok, samota, zúfalstvo, nostalgia, čo bola celkom výbušná zmes v jeho srdci. Zastal a zhlboka sa nadýchol.
„Si v poriadku?“ obzrel sa nurk, no ihneď na to prekvapene zaskučal, keď sa mu okolo zadných láb ovinulo lano a vytiahlo ho hore, dosť vysoko na to, aby sa točil vo vzduchu bezmocne ako kus slaniny napichnutý na hák. Keď sa ešte o čosi pretočil, zbadal Etharixa v rovnakom stave. Svetlé vlasy mu padali až na zem, no to len vďaka ich dĺžke – hoci sa snažil, nedosiahol rukami na zem. Paavi ležal na zemi, kedže ho Etharix v tom šoku pustil.
„Ty sprostý somár!“ zasyčal svetlovlasý elf na niečo za nurkom. Ten už podľa čuchu vedel, že za ním stojí kentaur.
„Na tvojom mieste by som bol radšej ticho,“ chladne mu odvetila tá zvláštna bytosť, hrabúc kopytom v zemi. Dlhé čierne vlasy mu padali na štíhle telo, ako by to bolo ešte len mláďa vo vývoji. Oči mal rovnakej havranej farby a leskla sa v nich zvedavosť kombinovaná so strachom. Predsa len, bola to jeho prvá noc na stráži.
„Potrebujeme ísť do Nathrinu. Do kláštora,“ rýchlo vysvetľoval Etharix, ktorý už vzdal pokusy o vyslobodenie sa.
„A čo ťa oprávňuje myslieť si, že máš právo žiadať o vstup?“ nadvihol tenké obočie kentaur, no prešiel k nurkovi a odviazal ho. Silrian so zaskučaním dopadol na zem a zúrivo zavrčal na kentaura.
„Osol bez mozgu! Sa pozri na to človieča, čo ti leží pri nohách! Trepal som sa z Île portar cez medúzy až sem, aby mi nezomrel v náručí a ty sa tu zatiaľ zabávaš s pascami! Pohni tým svojím zadkom, mulica vypasená! HNEĎ!“ „Dobre, dobre,“ vzdal sa kentaur a znechutene obišiel človeka, ležiaceho bez akýchkoľvek známok života na mŕtvom lístí. Krátkou dýkou odrezal lano, zväzujúce elfove nohy. Nemusel sa báť, že by si zlomil väz pri páde, keďže elf bol znovu na nohách v momente, keď sa lano pretrhlo. Vytriasol si z vlasov lístie, ktoré sa na nich zachytilo, kým visel dole hlavou, uhladil si oblečenie a svižne si prehodil Paaviho cez plece.
„Ale tam nemôžeš ísť!“ neisto za ním zavolal kentaur a dal sa do cvalu, aby blonďavú bytosť predbehol a zabránil jej vydať sa na hradskú, smerom k Nathrinu.
„Tak ma počúvaj, ty nepodarený kôň,“ zasyčal Etharix a prižmúril oči. „Vieš, čo je hlavným poslaním elfích Kláštorov?“ „Hm, pomáhať pútnikom.“ „Máš pocit, že tento pútnik nepotrebuje pomoc?“ znovu zasyčal, tentoraz ešte o čosi podráždenejšie a netrpezlivejšie.
„Veď ani neviem, či žije,“ zamrmlal kentaur. Elf ho drsne zdrapil za ruku a priložil ju ku krku človeka. Čiernovlasý kentaur sa strhol, no elf sa doňho zavŕtaval pohľadom smaragdovozelených očí a rozhodne mu držal dlaň na obnaženom krku hnedovlasého človeka. Kentaur cítil, ako pod kožou slabučko pulzujú tepny. Nemal veľa času, ale ešte stále žil.
„Dobre, tak... choďte, ale keby čosi, na mňa ste nenatrafili,“ nervózne cúvol a rozbehol sa späť do lesa.
„Somár zbabelý,“ odfrkol si Silrian a sklonil ňufák ku kľukatej ceste, vedúcej k opevneniu mesta a vysokej bráne.
„Koľko nám ešte potrvá cesta?“ „Vzhľadom na to, že sa ti na pleci hompáľa niekoľko desiatok kíl, povedal by som, do pol hodiny by sme mohli byť pri bráne, záleží na tempe.“ „Dobre,“ nadýchol sa Etharix a privrel oči. Silrian sa o neho obtrel, snažiac sa upokojiť svojho svetlovlasého spoločníka.
„Neodmietnu mu pomôcť, neboj sa.“ „Jemu nie, o tom nepochybujem,“ potichu prikývol a vykročil smerom k Nathrinu tak rýchlo, že Silrian musel občas za ním bežať, aby udržal tempo.
K bráne prišli v polovici Silrianovho predpokladaného času. Elf zaklopal na bránu a ochvíľu sa mu dostalo odpovede – malé dvierka vo výške jeho očí sa pootvorili a neznámy elf do neho zapichol pohľad tmavohnedých očí.
„Čo tu chceš, Aellum? Vieš, že vo Flamme nie ste vítaní.“ „Nejde o mňa, ide o neho,“ odsekol elf a ukázal na mladíka, bezvládne visiaceho na jeho pleci.
„Čo sa mu stalo?“ so záujmom sa spýtal elf.
„Uhryzol ho nurk.“ „Myslel som, že elfovia sa z toho dokážu vystrábiť aj sami.“ „Ale on je človek,“ povzdychol si Etharix, cítiac, ako každou sekundou z mladíka na jeho pleci vyprcháva životná energia.
„Človek? Odkiaľ si na východe nabral človeka?“ „Hm, on je... zo Zeme.“ „Daj mi pokoj s tou prekliatou rasou!“ vykríkol ten za bránou a s tresnutím zatvoril dvierka.
„Máte povinnosť pomáhať pocestným!“ zajačal Etharix a na ventilovanie zlosti si kopol do dverí.
„Pocestným áno, ale nie pozemským ľuďom.“ „Keby niet mňa, nebol by tu, nie je to jeho chyba!“ „Tak si choď do vašich kláštorov, ak tam sú ochotní pomáhať týmto červom,“ chladne sa zasmial čiernovlasý elf.
Svetlovlasého elfa už opúšťala posledná nádej, už sa chcel zmieriť s tým, že mu mladík zomrie na rukách, že bude doživotne vykázaný možno aj z celého Primordia a že stratí poslednú štipku cti a zomrie zo smútku, keď sa spoza brány ozvali rezké kroky.
„Čo sa tu deje?“ spýtal sa druhý elf strážneho. Ten mu potichu vysvetlil situáciu, zatiaľ čo Etharix skamenel, spoznávajúc ten hlas.
„Človek, hovoríš? Pusti ich dovnútra.“ „Ale, pane...“ „Odporuješ mi?“
„Nie,“ zamrmlal strážnik a potiahol pákou, ktorá poodchýlila bránu natoľko, aby ňou Etharix mohol prekĺznuť. Silrianovi sa zavrela tesne pred ňufákom.
„Žiadne zvieratá. Ani zbrane,“ povedal čiernovlasý elf, strážiaci bránu a natiahol k nemu ruku. Svetlovlasý len prevrátil oči, odopol si meč, tulec aj luk a podal mu ich. Potom sa otočil smerom k staršiemu elfovi, ktorý mu umožnil prejsť.