Paavi precitol až o niekoľko hodín neskôr. Spln mesiaca už dávno vystriedalo slnko. Rozlepil oči, cítiac, ako mu niekto obväzuje plece. Chvíľu trvalo, kým sa mu rozjasnil zrak, zakalený ako rieka po dlhej búrke. A tak, ako sa segmenty usadia na dne a znovu prestanú brániť čistote vody, tak sa aj jeho pohľad stával čoraz jasnejším, ostrejším a lepším, teda aspoň čo sa kvality týka.
Jednu z mnohých rán, ktorú mu predchádzajúcu noc uštedrili ostré vlčie zuby, mu preväzovalo akési dlhovlasé, blonďavé stvorenie, z ktorého sálalo očividnejšie ako keby bolo zložené z izotopov vysielajúcich žiarenie „nie-som-človek“, že k ľudskej rase nepatrí. Svetlý závoj vlasov mu padal určite aspoň do polovice chrbta. Na trojuholníkovej tvári svietili sýtozelené oči, ktoré vynikli aj vďaka bledej pokožke. Úzke pery sa zachveli po tom, ako sa mu ranu nepodarilo stiahnuť dostatočne na to, aby úplne prestala krvácať a zdalo sa, že ten osamelý diamant padajúci z jeho oka, trblietajúci sa v rannom svetle neznámeho lesa, bola skutočne jeho slza. A hlavne, spod hustých vlasov občas vykukol hrot zašpicatených uší, prezrádzajúc viac o jeho pôvode. Ešte aj tá tunika, siahajúca od stehien až k polovici jeho krku, sa zvláštne trblietala v slnečnom svetle. Neďaleko, v spadnutom lístí a machu ležal zrejme jeho luk a krátky meč.
„Pššt, nehovor nič, dosť ma vysiľuje udržať ťa pri živote aj v spánku,“ ticho mu povedal, prikladajúc mu brušká chladných prstov na ústa.
„Vysvetli mi, čo sa stalo,“ zachripel Paavi. Akosi vedel, že už nie je určite v svojej rodnej krajine. Už len podľa tých čudesných stromov, také v jeho milovanej vlastni nerástli ani náhodou.
„Dobre! Nazvime to trapasom storočia, ak sa mám prestať vyjadrovať vznešene. Pre Thorove kladivo, vieš, u nás má každý spriaznené zviera. Mojím sú nurkovia, vo vašich pomeroch niečo ako vlci, nó lenže, ako som sa vybral na jednu z pravidelných návštev Zeme, keďže som to ja, kto to musí robiť, ja, kto musí riskovať vlastný krk, a zostávam tam nadlhšie, tak môj drahý Silrian na mňa spravil psie očká, že aj on chce ísť.
'Nie, mon chéri, nemôžeš so mnou ísť, vieš, že je to nebezpečné!' hovoril som mu, ale on na mňa stále upieral ten svoj prosebný pohľad a kňučal, že on by tak rád videl Zem... tak som ho zobral so sebou, aj so svorkou. Prvé dni bolo všetko v poriadku, no na ôsmy sa to dosť ehm pokazilo. Zacítil som, že spravili niečo zlé. Nevedeli loviť tie vaše zvery, ale vy ste nemali ani rýchle nohy, ani ste neodleteli, tak sa na vás vrhli. Dorazil som tam prineskoro, tomu tvojmu kamarátovi som už nedokázal pomôcť, aj keď som sa snažil. Vlci ťa zatiaľ odtiahli do nejakej maštale alebo čo to bolo, tiež si dosť krvácal a keď som prišiel, bol si tak bledý, že som myslel, že už rovno sa môžem ísť zahrabať. Avšak po niekoľkých čaroch si vyzeral lepšie, no stále... nemohol som ťa tam nechať. Vy na Zemi proti uhryznutiam nurkov nemáte vyvinuté nič, keďže okrem pár zainteresovaných jedincov o nich nič neviete. Zomrel by si, keby ťa nechám na Zemi, ich uhryznutia vedia natrvalo vyliečiť len v Kláštoroch. Ani ja ťa nedokážem úplne uzdraviť, aj keď budem ti môcť zmierniť príznaky, ak ťa to ukľudní. Snáď sa tam dostaneme, kým sa to nezhorší,“ povzdychol si, zdvíhajúc sa zo zeme. Jeden z obrovských vlkov sa k nemu opatrne priblížil a oňuchal mu vlasy, smutne kňučiac.
„Ja som nechcel. Nevedel som, že si niečo, čo nemôžem zožrať.“
Pozemský mladík prekvapene zažmurkal, rozmýšľajúc, čo za silnú halucináciu to musí byť.
„Vrrr, neboj sa,“ povzbudzujúco zavrčal nurk, žmurkol na neho a pyšne odkráčal preč.
„On... rozpráva?“ vypleštil oči hnedovlasý mladík.
„A čo si si myslel, že sme len hlúpe zvery?“ cvaklo za ním čosi čeľusťami. Vrčanie v tom hlase bolo akési jemnejšie, nežnejšie, a po chvíľke sa zjavila vlčica s bielym kožuchom.
„Eh, nechcel som vás... uraziť, ja len že...“ “Vždy si tak ukecaný, aj keď ti ide o život?“ povzdychola si tá blonďavá bytosť, s prekvapivou ľahkosťou ho nadvihol a pomohol mu oprieť sa o kmeň jedného zo stromov. So sériou ďalších povzdychnutí mu cez hlavu prevliekol košeľu a plášť. Až vtedy si Paavi uvedomil, že mu je vlastne dosť zima.
„Och, vlastne, zabúdame na slušnosť, čo? Ťažké časy nastávajú, keď už aj naša rasa zabudne, ako sa má správať... volám sa Etharix, z rodu Noralov. Nurkov je priveľa, aby som ti ich predstavoval, ich mená sa dozvieš cestou, ktorá iste bude dlhá – poviem ti akurát, že ten, s ktorým si sa rozprával ako s prvým, to je Silrian, vodca. Nuž, vitaj v Maaikvärde, momentálne sa nachádzame asi kilometer od brány, v dolnom lese západnej časti Apermonských hôr. Vidíš tam tú rieku? Volá sa Západná rieka, určuje celému svetu svetovú stranu západ. Z pohorí vytekajú ešte tri ďalšie, ktoré tvoria konečnú štvorčlennú družicu strán... no, ale dosť o mne! Povedz mi, človiečik, niečo o sebe.“
„Ehm...“ odkašľal si neisto. „Nó, volám sa Paavi. Paavi Ilmanoinen... eh, študoval som biológiu. A... ehm... môžeš mi prosím vysvetliť, kde to som?“
Ten, o ktorom Paavi jasne usúdil, že patrí k elfom, sa len záhadne usmial a otočil sa.
„Na to bude času ešte dosť. Toto je iný svet ako ten, čo si poznal, čiže nečakaj, že bude všetko také, ako si zvyknutý. No ale mali by sme sa už vybrať. Čím skôr sa dostaneme do Primordia, tým lepšie.“
„Primor-čoho?“ nechápal Paavi.
„Primordium, elfí kontinent, predsa! Tam nájdeme Kláštory, v ktorých ti vyliečia uhryznutia nurkov. A na severe žijú bývalí vyhnanci Mesta, alebo ako ho po Sebastiánovom víťazstve pomenovali, Ville. Myslím, že tam ti bude dobre.“
„A kedy sa vrátim domov?“
„Domov?“ zasmial sa smutne Etharix. „Domov? Kde je tvoj domov? Nemáš kam ísť. Keď sa brána nabudúce otvorí, možno to bude ten istý moment, z ktorého som ťa zobral, možno o storočie, tisícročie skôr či neskôr... nikdy nevieš. Nemôžeš sa vrátiť. Niet už cesty späť. Ako to chceš potom vysvetliť? Nemôžeš verejnosti odhaliť svet Maaikvärdu. Zmier sa s tým, že tvoj nový domov bude v dolinách Vältäasu.“ “Ale...,“ chcel zaprotestovať, cítiac akési zvláštne pálenie v očiach.
„Čo ťa tam tak drží?“ kľakol si k nemu elf, hladkajúc ho po líci.
„Ilmatar,“ šepol do vzduchu, hanbiac sa za to, že niekedy niečo také vyslovil.
„Kto?“ “Skoro sa pre mňa zabil. Musím to...“ “Odčiniť? Musel by si vrátiť čas.“ “Vrátiť čas...“ zopakoval zamyslene a potom sa mu tvár až fanaticky rozjasnila. „Vrátiť čas! Hovoril si, že tá brána sa otvára v rôznych časoch! Nemohol by si...“ “Nemohol,“ zasyčal zhrozene oslovený. „Máš ma snáď za čierneho mága? Ja nebudem do Brány zasahovať, nikdy! Ohrozilo by to stabilitu celého sveta! Nielen tohto, ale aj toho tvojho bývalého!“ “Dobre, dobre, to bol len taký nápad,“ zamumlal zahanbene Paavi. Etharix sa zhlboka nadýchol, snažiac sa upokojiť a potom pomaly pokrútil hlavou.
„Viem, ako ti je. Väčšina z nás sa musí vyrovnať s tým, že ublížime tým, ktorým nechceme, že sa dejú pre nás veci, ktoré nechceme, že niektorých, ktorí boli nášmu srdcu drahí, už nikdy neuvidíme... ale to všetko prebolí. Nič netrvá večne, ani bolesť.“ “Vďaka,“ prerušil ho prikývnutím, nakoľko mal pocit, že už dlhšie tie mäkké slová nevydrží počúvať.
Krátko mu stisol plece, potom sa narovnal, prižmúril oči a čosi sústredene pozoroval v diaľke. Potom sa zvrtol, takmer nepozorovateľne si Paaviho zobral na ruky a vykročil smerom pozdĺž horského potoka, prameňa Západnej rieky, nasledovaní svorkou nurkov.
Pozemský mladík chcel chvíľu protestovať, no z ramena sa mu do tela rozliala lavína bolesti, a tak elfovi zaspal v náručí, utíšený jeho spevom.