Vriaca voda bublala na sporáku, zatiaľ čo sa hnedovlasý mladík snažil zistiť, ako presne jeden z jeho najviac nenávidených spotrebičov presne vypína. Pramienky polodlhých, lesklých vlasov mu občas padali do očí, akonáhle sa vyslobodili zo zovretia jeho prstov, ktoré sa snažili zastrčiť si ich za ucho. Keď sa mu konečne podarilo zistiť, ako vypne sporák, pár centimetrov od neho na kuchynskej linke začal zvoniť mobil. Mladík si povzdychol, vyrušený z prípravy svojej nie príliš výživnej večere, utrel si narýchlo ruky do nohavíc, aj keď uterák mal hneď pri sebe, a s rovnako otráveným povzdychom zdvihol hovor.
„Čo chceš?“
„No tak, Paavi, nemusíš byť tak milý ešte pred tým, ako ti poviem, čo chcem. S partiou chceme ísť stanovať do lesa, kým sa sem nenahrnú turisti, a mysleli sme, že by si možno chcel s nami ísť, ak samozrejme neplánuješ v najbližšej dobe ísť si zasa vytriasť mozog na koncerty tých tvojich skupín.“
„Hm. Práve si robím večeru,“ vyhol sa priamej odpovedi mladík oslovený menom Paavi.
„Och, čo to je? Zasa instantná polievka, ktorá obsahuje viac chémie ako školské laboratórium? Paavi, no tak, raz za rok si s nami môžeš niekam vyraziť, takto skysneš doma!“ „Kto ti povedal, že stojím o vašu spoločnosť?“ zazíval Paavi, krúžiac rukou nad hrncom s vodou, či mu nedajbože už nevychladla.
„To, že žiješ v krajine, kde priemernému Európanovi odmrzne cez zimu nos, neznamená, že si musíš tú svoju ulitu stále spevňovať a zatvárať sa do nej. Býval si iný.“
„Hej, býval,“ pritakal Paavi, znovu si odhŕňajúc neposlušné vlasy. „Ale povedz, prečo by som mal ísť s vami stanovať do lesa? Nie je ešte tak teplo.“
„Ilmatar nejde, ak to chceš počuť.“
„To mení situáciu... kedy to chcete ísť?“ usmial sa Paavi a takmer poskočil radosťou.
„No... asi pravdepodobne zajtra, keďže bude piatok a podľa prvej noci by sme sa rozhodli, či tam zostaneme aj cez sobotu.“ „Plánujete zasa stiahnuť sedem fliaš vodky? Ja vám už záchranára nebudem robiť.“ Mladíkov kamarát sa len zasmial.
„Fakt si myslíš, že niekto ešte chce po tej skúsenosti piť v tvojej blízkosti?“
„Čo som mal robiť...“ nadýchol sa Paavi, snažiac sa obrániť svoju pýchu.
„No, neviem, ale prvá pomoc nutná nebola.“
Paavi si len odfrkol, mysliac si, ako sa to tomu na druhom konci drôtu ľahko hovorí.
„Okej, takže sa uvidíme zajtra o pol piatej pred mojím domom. A nestepuj tu už o tretej, ďakujem.“
Ťažký batoh so zásobami na tri dni, keby náhodou kuchárske pokusy jeho kamarátov nevyšli, mladíka takmer zlomil, kým prišiel pred malý dom s citrónovožltou fasádou a oknami s hnedými rámami. Podľa jeho hodiniek tam bol len päť minút pred dohodnutým časom, čo bol v jeho prípade rekord, nakoľko, ako včera poznamenal volajúci, býval všade omnoho skôr, ako sa od neho požadovalo.
„Ty si prišiel,“ prekvapene poznamenal krátkovlasý mladík zhruba v Paaviho veku. „Nemusíš to hovoriť tak prekvapene, Erkki,“ odfrkol si hnedovlasý a prikrčil sa, keď ho jeho kamarát, o čosi nižší od neho, postrapatil. „Prepáč, že ti ničím účes, ale to prežiješ,“ uškrnul sa Erkki. „Hm, no, a kto ešte ide okrem nás?“ „Ideme sami na romantické posedenie pri splne mesiaca,“ prevrátil oči Erkki a neodpustil si drgnutie do svojho dlhovlasého kamaráta. „Mika a Riku by mali ešte prísť, ale ako tých dvoch poznám, budeme radi, keď prídu za pol hodinu v triezvom stave.“ „Takže žiadne baby. To sa na teba nepodobá.“ „No čo, od nich si človek tiež musí raz za čas oddýchnuť...
Keď boli všetci štyria poskladaní v Erkkiho malom aute, Paavi sa rozhodol ozvať. „Prečo vlastne Ilmatar nechcel ísť? Niežeby mi chýbal, ale...“ Erkki a Mika vpredu sa snažili tváriť, že cez hučanie motora jeho otázku nepočuli a Riku vedľa neho dostal nevysvetliteľný záchvat kašľa. „Čo vám je?“ nechápal Paavi. „Všimol si si, že nechodí na prednášky, nie?“ „No...“ Erkki sa nadýchol, uprene sledujúc cestu. „Je v nemocnici.“ „Prečo?“ spýtal sa Paavi, avšak jeho záujem opadol. Bol si istý, že sa mu niečo stalo, keď sa potácal ako vždy opitý do svojho bytu. Ilmatara nemal nikdy rád, už len preto, že jeho rodičia mu zvolili meno, ktoré si človek zapamätal až na desiaty raz. A k tomu, správali sa k sebe chladne, aj keď bez príčiny. „Hm, no, vieš, on... sa pokúsil podrezať sa.“ „Čo?“ vyprskol Paavi a inštinktívne vstal, takže si akurát tresol hlavu o strop auta. „No... vieš, on sa k tebe tak správal asi preto, lebo... no, mal ťa v podstate rád.“ „A preto so mnou hovoril asi tak príjemne ako so zhnitým jablkom.“ „Tebe to nedopína? Chcel, aby si si ho všimol. Vždy som hovoril, že ti to tvoje trasenie hlavou na koncertoch uškodilo na mozog... veď on priam priadol blahom, keď si sa k nemu neprihovoril podráždeným tónom, ty slepúch.“ „Čo tým chceš naznačiť?“ nadvihol obočie Paavi. „Spôsobuješ šoférovi auta značné problémy. Má chuť tresnúť si hlavu o volant na znak toho, že nechápe, ako niekto môže byť taký ignorant ako ty,“ uškrnul sa Mika a otočil sa dozadu. „Celé mesto vie, že Ilmatara nemal nikdy frajerku. A každý, kto s vami bol viac ako tri sekundy videl, že sa na teba nepozerá len ako na kamaráta.“ „Hej, nepokúšajte sa mi prišiť jeho pokus o samovraždu.“ „Pozri, myslím, že bol zmierený s tým, že ťa nikdy nebude mať, len keby si aspoň jeden jediný raz vydržal byť s ním a normálne sa s ním rozprávať. A neurážaj sa, sám si chcel počuť, čo s ním je.“ Dlhovlasý mladík sa odmlčal a celú cestu potichu pozoroval ubiehajúcu cestu, aj keď miesto sivastého asfaltu mal pred očami spomienku na úsmev jeho blonďavého spolužiaka s vlasmi až po plecia a svetlomodrými očami, nordicky chladnými. Pristihol sa dokonca pri myšlienke, že by dal hocičo za to, aby sa Ilmatar tlačil medzi ním a Rikuom, s povestným úsmevom na svetloružových perách.
Hodnotu niektorých vecí si človek uvedomí až po tom, ako ich stratí.
Pokročilá nočná hodina účinne zatvárala oči všetkým štyrom mladým mužom, a tak sa pár minút po tom, ako dojedli poslednú Paaviho instantnú polievku, sa lesom ozvalo otváranie zipsu na stane. „Erkki, ten oheň treba uhasiť... niečím... a vy dvaja si nemyslite, že sa pôjdete spať a všetko necháte na nás!“ syčal dlhovlasý mladík, keď si Riku strčil hlavu do stanu. „No, dobre, dobre,“ zazíval Riku, dávajúc najavo svoju ospalosť. Paavi nedokázal skryť víťazoslávny úsmev, keď pomáhal svojim kamarátom uhasiť oheň. Nakoľko do lesa nepreniklo umelé osvetlenie miest, Erkki bol celkom rád, keď svetlo pukotajúceho ohňa nahradila Paaviho baterka. „Už môžem ísť spať?“ zívol si okázalo Riku. „Jasne,“ otrávene odvetil Paavi a oprel sa o strom. Možno mu naozaj tieto spoločné večery chýbali a bol celkom rád, že Erkki nedovolil, aby mu jeho mladosť prekĺzla prstami.
Riku, tak veľmi túžiaci po spánku, už rozbaľoval spacák, keď sa svetlo baterky odklonilo a osvetlilo vchod do stanu, aby náhodou Mika pri svojom šťastí nespadol a nevyvrtol si členok, čo sa pri poslednom stanovaní s ním aj stalo. Už len pocit, že má kamarátov, ktorý s ním chcú tráviť svoj voľný čas, zahrial srdce dlhovlasého mladíka, ktorý sa so spokojným úsmevom posledný raz pred tým, ako chcel vstúpiť do stanu, obzrel do lesa.
„Erkki?“ zastonal potichu, ale očividne vydesene. Svetlovlasý sa vystrčil zo stanu a už rozospato -nakoľko on dokázal zaspať v priebehu troch minút- potichu syčal, prečo ho teraz budí. „Och bože...“ vyšlo z Erkkiho hrdla. V tme, ktorá ich obklopovala, blčal pár očí. Pár očí, zvieracích očí, ktoré ich očividne pozorovali. Avšak po chvíli zmizli rovnako náhle, ako sa objavili. „Zalez do stanu, zapálim oheň,“ šepol Erkki. „A ak sa to vráti?“ „Nepriblíži sa k ohňu. Neboj sa.“ „A ak sa priblíži?“ nedal si pokoj Paavi. „Tak... tak... no, buďme optimisti.“ „Erkki, dávaj si pozor,“ vyľakane mu kládol na srdce dlhovlasý mladík. „Nemusíš sa báť,“ usmial sa povzbudzujúco jeho kamarát a postrčil ho do stanu. „Určite nemám s tebou zostať?“ „Nie, vyspi sa radšej,“ zamumlal Paaviho kamarát, keď sa mu podarilo založiť aspoň malý ohník. Ale každý požiar začína maličkým ohníkom, takže si mohol byť istý, že sa kopa dreva o chvíľu rozhorí. „Ale keby niečo, zobuď ma, jasne?“
Paavi si dlho pokojného spánku neužil. Už po pár minútach bol preťatý jednou z najostrejších dýk -zúfalým výkrikom jeho kamaráta. Rozospatý vyliezol zo stanu, čo bol rozhodne nerozvážny čin horúcej hlavy. „Erkki!“ „Beštie,“ vrčal jeho kamarát, držiac si krvácajúcu ruku. Dlhovlasý mladík chvíľu nechápal, koho, respektíve čo tým oslovením myslí, ale ešte pred tým, ako spustil oči zo zakrvácanej ruky, z ktorej krv kvapkala až na zem, čo svedčilo o hĺbke poranenia, začul zlovestné vrčanie. Otočil hlavu, pomaly, ako keby sa spomalil čas.
Strach ho paralyzoval, jeho mozog na pár chvíľ vypovedal činnosť a odmietol spolupracovať s telom, odmietol pracovať na rozumnom riešení. Nedokázal pohnúť ani prstom, tak jeho telo reagovalo pri pohľade na obrovského, zježeného vlka, vrčiaceho, stojaceho len pár krokov od nich. Sivý kožuch, pretkaný náznakmi ryšavej srsti, sa leskol pri svetle ohňa. Paavi, ohromený z toho, že vlk sa nespráva tak, ako hovorievali profesori na prednáškach, zanietene vysvetľujúc, že vlk je veľmi plaché zviera, ktoré sa bojí človeka možno ešte viac ako ohňa.
Tento vlk, ukážkový kus šelmy severských lesov, ich očividne považoval za svoju korisť a nejavil známky strachu pri pohľade na oheň. Paavi počul, ako zo stanu neohrabane vychádzajú jeho kamaráti, rovnako ako začul ich hlesnutie, napoly vydesené, napoly prekvapené. Z lesa sa začali vynárať ďalšie šelmy, obnažujúce svoje tesáky, hrozivo vrčiace. Dlhovlasý mladík cítil, že zo stanu vyliezli aj Riku a Mika, no neodvážil sa obrátiť sa k nim, nakoľko by to znamenalo obrátiť sa vlkom chrbtom- a niečo mu naznačovalo, že to nie je dobrý nápad. Chvíľu sa díval do zlatohnedých očí sivastého vlka, ktorého v bezpečnej vzdialenosti držal len vreckový nožík. Paavi síce nechcel šelmu ešte viac dráždiť, no zdalo sa, že zbraň na vlka pôsobí viac zastrašujúco ako oheň. „Budeme tu takto stáť až do rána?“ precedil pomedzi zovreté zuby, stále pripravený brániť sa proti útoku vychudnutého vlka. „Čo chceš robiť?“ spýtal sa potichu Erkki. „Len sa snaž nehýbať, oni často prehliadajú nehybné objekty, sú citlivý len na pohyb.“ „Lenže oni sa približujú. Ak nič nespravíme, vrhne sa na nás celá svorka.“ „Čo chceš robiť?“ syčal Erkki, cúvajúc pred šelmou s tmavým kožuchom. „Keby sme sa dostali do auta...“ „Nemáš šancu, auto je odtiaľto dvesto metrov, neutiekol by si im.“ Paavi zaťal zuby s odhodlaním, že tie biele tesáky jeho život neukončia. „Mika?“ „No?“ ozval sa spoza neho jeho kamarát. „S Rikuom... bežte k autu.“ „Nenecháme vás tu,“ protestoval ihneď Riku. „Hm, tak nás zožerú všetkých. Nie, bežte, my sa ich pokúsime odradiť, aby vás prenasledovali, a... no, čakajte na nás desať minút. Ak neprídeme, tak choďte preč a zavolajte pomoc. Nevracajte sa sem, jasne?“ „To je šialené,“ krútil hlavou Mika. „A ak sa vám ich nepodarí odlákať?“ „Tak budete bežať ako o život. A tentoraz to nebude len obrazne,“ povzdychol si Paavi, narovnávajúc sa, odvracajúc zrak z upreného pohľadu psovitej šelmy. „Paavi...“ „Bežte už!“ zreval, keď sa jeden z vlkov rozhodol, že bolo dosť čakania, skočil a jeho zuby cvakli len pár centimetrov od Erkkiho ruky. To zrejme presvedčilo váhajúcich mladíkov, ktorí sa rozbehli preč od horiaceho ohňa, zanechávajúc na mieste svojich kamarátov.
Jeden z vlkov zavetril, že polovica koristi sa snaží utiecť a vydal sa za nimi. Paavi si to všimol a, nerozmýšľajúc nad dôsledkami svojho činu, mu zatarasil cestu. Vlk sa zježil a zúrivo na neho zavrčal. Paavi sa striasol, no stále bol rozhodnutý, že sa im len tak ľahko nepoddá, nebude bezmocným zajačikom, ktorý netuší, čo ho čaká, keď vylezie z brloha. Jeho odhodlanie však zmaril zúfalý výkrik, výkrik človeka, ktorý už tuší, že jeho život visí na tenučkom vlásku, ktorý sa o chvíľku pretrhne. Otočil hlavu, aj keď vedel, že je to osudná chyba. Pohľad na jeho kamaráta z detstva, ktorému na krku ako nevkusný, obrovský náhrdelník visel mohutný vlk, ho obral o posledné sily a jeho mozog vedel len jediné-zomrie tak ako on, bude na večeru vlčej svorke. Erkki pod váhou vlčieho tela klesol na zem, srdce sa mu nenávratne zastavovalo, oči už len chvíľu videli konáre stromov nad ním. „Erkki!“ vykríkol a zacítil, že sa mu do pleca niečo zahryzlo. Vďaka bolesti sa mu zatmelo pred očami, avšak našiel v sebe dosť síl na to, aby zdvihol ruku a zabodol nôž do vlčieho tela. Keď sa šelma nepustila ani po bodnutí, potiahol, zanechávajúc v svalstve vlka hlboký rez. Na tvári cítil teplé kvapky krvi, no nemohol si byť istý, či sú jeho, alebo vlčie. Začul pri sebe zúfalé kňučanie, keď vlk povolil zovretie čeľustí a padol na zem, nehybný, očividne rovnako mŕtvy ako Erkki. Zakrvavený nôž v jeho ruke, krv stekajúca z jeho ramena, pohľad na roztrhané hrdlo jeho kamaráta, to všetko na neho pôsobilo a vďaka tomu si uvedomil, že stále žije. Jeho srdce stále bije, stále je schopný brániť sa. Svorka chvíľu tupo hľadela na mŕtvolu ich spoločníka, očividne ohromená stratou v svojich radoch. Oddelil sa z nej biely vlk, na pohľad krehký, najmenší zo svorky, no teraz bol očividne krvilačný, túžiaci po pomste. Vrhla sa na neho celá svorka, zabárajúc si tesáky všade, kde šelmy dosiahli. Cítil, že klesá na kolená, cítil, že jeho krk je na dosah vlhkým papuliam. A keď si už myslel, že prežíva poslednú minútu svojho mladého života, vlky odstúpili, no on už nevládal vstať. Ležal na zemi, cítiac pod sebou ihličie, spadnuté listy a mach. Zhlboka sa nadýchol, vdychujúc nezameniteľnú vôňu lesa. Vlky sa zatiaľ usadili okolo neho v pravidelnom kruhu, oblizujúc si krvavé papule. Myslel, že blúzni, keď kruh prerušil veľký, svetlosivý vlk a pomaly sa k nemu približoval. To, že je to skutočnosť, si uvedomil až keď na tvári pocítil vlčí dych. Zastonal bolesťou a privrel oči. Hruď sa mu prudko nadvihovala. Vlk zvedavo naklonil hlavu, nebyť tých vycerených tesákov, Paavi by si mohol o ňom myslieť, že je celkom roztomilý. Zavrčal a zahryzol sa mu do pleca, ktoré bolo už predtým zranené. Paavi vykríkol, cítiac, ako ďalšia vlna bolesti prechádza jeho telom. Jeho prah bolesti tým bol prekročený a o pár sekúnd po uhryznutí zamdlel, netušiac, čo s ním svorka vlkov spraví.
Riku si počuteľne vydýchol, keď zabuchol dvere auta. Oprel sa o sedačku a zovrel to najbližšie, čo mal pri sebe-Mikovu ruku. Jeho kamarát len nadvihol obočie, no potom, snažiac sa zabrániť, aby Rikuove srdce vypovedalo kvôli nadmernej záťaži svoju funkciu, si vydeseného kamaráta pritisol k sebe, hladkajúc ho po chrbte. „Mika?“ „Zobral si si dnes lieky, že?“ spýtal sa, chytajúc sa poslednej slamky. „Hm, nie,“ odvetil potichu Riku, zisťujúc, že v objatí sa extrémne tempo, v ktorom bilo jeho srdce, začína spomaľovať. Oprel si hlavu o plece vyššieho mladíka a privrel oči. Mika si svoju poznámku radšej nechal pre seba, koniec koncov, nechcel ho rozrušiť ešte viac. Hlavne keď nemal tušenia, kde presne sa nachádza nemocnica. „Hlavne... len nech ti nepríde zle,“ pohladil ho po líci.
Čakali na svoj záblesk nádeje, že tí, ktorí im boli ako rodina, prežijú stretnutie so šelmou severských lesov. Každým výkrikom, ktorý k nim doľahol z lesa, sa ich nádej zmenšovala, a keď počuli už len šumenie lesa, malé requiem pre korisť vlkov, museli nechať myšlienku, že vlčia svorka sa už nasýtila, vkradnúť sa do ich mysle. Čiernovlasý Mika začal nervózne klopať prstami po volante. Nevedel, ako má naznačiť mladíkovi vedľa neho, že by sa už mali pohnúť smerom k mestu a pravdepodobne ísť na políciu. Jeho váhanie prerušil Riku, ktorý sám navrhol, aby nechali nádej, že ich kamaráti sú nažive, definitívne zomrieť.
Zopár ostrožltých kvetov a obrovská čokoláda ich sprevádzali po výpovedi na polícii. Zhodli sa, že bude lepšie, ak sa Ilmatar dozvie novinku od nich a nie z médii, ktoré boli doslova prepchaté ich príbehom. Každú titulku novín zdobili ich tváre, ešte vydesené po tom, ako sa na nich vrhlo stádo novinárov. A každý zo žurnalistov opísal ich príbeh inak, ako keby sa predbiehali v tom, kto vytvorí hrozivejšiu reportáž o dvoch mladíkoch, ktorí unikli smrti vďaka obetavosti svojich rovesníkov. V každom článku bola v malom rámčeku úvaha poľovníka, prečo sa namiesto Paaviho tela našli len stopy po vlečení, ktoré končili v neďalekej maštali miestneho farmára. Prečo vlci nechali Erkkiho po tom, ako mu roztrhali hrdlo, a prečo vlastne šelmy so sivými kožuchmi definitívne stratili svoju plachosť.
Nakoľko nemocničného prostredia si Riku užil viac než dosť, zneistel, keď vošli do vestibulu oddelenia psychiatrie. Ako keby museli byť oddelení, pacienti mali vlastnú budovu. „Netras sa,“ zamrmlal Mika a obzrel sa na Rikua, ktorý zastal uprostred chodby. „Je ti niečo?“ „Hm, nie, len... no, na tieto hnusné biele chodby páchnuce dezinfekciou nemám dobré spomienky,“ usmial sa štýlom bolí-ma-zub. „To ma mrzí... mohol som sem ísť sám.“
Svetlé, dlhé vlasy zakrývali dobrú časť tváre spiaceho mladíka. Zobudilo ho až klopanie na dvere. Nudil sa a k tomu doňho takmer stále tlačili silné lieky, čo spôsobilo, že väčšinu dňa prespal. Návšteva bola preňho celkom príjemným rozptýlením-aj keď, samozrejme, nevedel, akú zvesť so sebou prináša.
Zdalo sa mu čudné, že prišli len oni dvaja, už keď prekročili prah jeho izby. Posadil sa, nadávajúc na stuhnuté svaly. Riku a Mika si našli miesto na stoličkách vedľa jeho postele. Hľadajúc slová, ktoré by nezapríčinili zbytočnú bolesť, ktoré by nevytlačili z jeho očí priveľa sĺz. „Hm, no... dlho sme sa nevideli,“ nervózne sa usmial Riku, bezradne hľadajúc Mikov pohľad. Ten sa mu však šikovne vyhýbal, dávajúc mu najavo, že on nemieni oboznámiť ich svetlovlasého kamaráta s udalosťami nedávno uplynulých dní. „No... vieš, išli sme stanovať.“ „Keby som tak mohol ísť s vami,“ povzdychol si Ilmatar, hľadiac von z okna. Tisíckrát oľutoval, čo spravil, no mal prikázané zostať zavretý medzi štyrmi bielymi stenami ešte dva týždne. „Hm... no, proste, asi bude lepšie, keď ti to poviem ja... ehm, my, ako keby si si to mal prečítať niekde. Zaútočila na nás svorka vlkov a... Erkkimu roztrhali hrdlo a Paaviho odvliekli,“ vysypal zo seba v priebehu pol minúty Riku. Ako keby rýchlosť uľahčila Ilmatarovi stráviť najnovšie správy. Chvíľu nehovoril nič, len si hrýzol do pery, a Riku s Mikom len čakali niečo horšie ako výbuch sopky. „Je mŕtvy?“ spýtal sa s prázdnym pohľadom. Riku si domyslel, že sa zaujíma o to hnedovlasé stvorenie, do ktorého sa zaľúbil. „No... vieš, telo sa nenašlo, ale asi ho len tak neodvliekli. Ilmatar, no tak,“ nežne mu prešiel prstami po líci, zotierajúc prvé slzy, ktoré padali na bielu plachtu, bielu ako skoro všetko v jeho izbe. Objal ho, ignorujúc žiarlivý pohľad, ktorým ho Mika prebodol. „Chcel ťa ísť navštíviť... keď sme mu povedali, čo sa ti stalo. No tak, neplač,“ jemne ho napomenul, cítiac, že svetlovlasý nemá v pláne pustiť ho. „A Erkki...?“ ozvala sa tlmená, nedokončená otázka. „No... je mŕtvy.“ Ilmatar si zhlboka povzdychol a uznal za vhodné prestať drviť hrudník svojho kamaráta. Pred očami sa mu premietal film jeho vlastného života, ako neustále šikanované decko zobral pod svoje ochranné krídla jeden z najobľúbenejších chlapcov na základnej škole. Všetky hádky s Paavim mu pripadali ako zbytočné slová. Začal uvažovať aj nad tým, prečo sa k nemu tak správal, prečo sa na neho nikdy nepozrel bez podráždeného úsmevu. „Ilmatar?“ „No?“ potriasol hlavou, keď ho hlas čiernovlasého mladíka, ktorý dovtedy mlčal, vrátil do reality. „Oni by nechceli, aby si si kvôli nim zasa niečo spravil.“ „Nemám to v pláne,“ potichu odvetil svetlovlasý mladík. „Určite?“ „Určite,“ potvrdil Ilmatar a prevrátil sa na bok. Od toho dňa zmĺkol na celé tri mesiace.